Konečne som sa po zime dostala na náučný chodník v CHA Bahná vo Veľkých Bieliciach v okrese Partizánske. Naposledy som tam bola na jeseň a naháňanie Skokanov zelených kvôli fotkám vo mne zanechalo príjemné spomienky.
Lokalita má charakter mokraďového biotopu na rašelinovom podklade s teplým minerálnym prameňom. Nachádza sa tu aj niekoľko menších jazierok s voľnou vodnou hladinou napájaných termálnou vodou s hĺbkou vody asi 50 cm a asi metrovou vrstvou bahna. Tie však počas suchšieho obdobia vysychajú. Celý areál nesie charakter lužných lesov.
A úprimné toto miesto je moja srdcová záležitosť a bola som nesmierne rada že sa priestor upravil, pred vytvorením náučného chodníka boli vodné toky i rybník neprístupné a ľudskému oku krásna príroda skrytá.
Hneď na začiatku ma privítala krásna, kvitnúca Jelša lepkavá (Alnus Glutinosa), prirodzená strecha drevenej informačnej tabuľke. Milé slová Vás vítajú a informujú čo môžete nájsť a stretnúť. Okrem úvodnej po ceste ešte nájdete dve jedna venujúca sa miestnej faune a druhá flóre.
Úzkou cestičkou ktorú lemujú divé jablone, čerešne a neznáme kríky úplne skryté pod divým chmeľom (teraz to nebolo vidieť, ale v lete vytvára nepriepustné hradby zelených stien).
Dostala som sa ku prvej lávke ponad úzky vodný tok. Nie je tam hlboká voda, ale skúšať by som ju nechcela J človek nevie kedy sa zaborí do dvojmetrového bahna. Presne na toto miesto už spravidla prichádzam po špičkách, aby som nevyplašila Skokanov zelených, ktorý sa zdržujú v okolí lávky a niekedy priam pózujú do objektívu, skrývajú sa pomedzi riasy a listy Pobrežných ostríc (Carex riparia).
Cestička vedie ďalej, cez ďalšiu lávku, kde pomedzi listy Ostríc pobrežnej a čiernej , Marice pílkatej nevidno vodnú hladinu. Skúsila som vypátrať niektorú z tu žijúcich užoviek obojkových, ale znovu nič. Tie potvorky sú proste neobjaviteľné :)
Cestička nás vedie pomedzi umelo vysadenú alej starých Hrabov obyčajných (Carpinus betulus) a dostaneme sa na malú čistinku s informačnou tabuľkou o faune v mokradiach. Lavička s výhľadom na podmočenú pôdu s bohatou flórou je príjemným oddychom na nie ani polovici cesty.
Po pár krokoch z oddychovej zóny som pri brehu jedného z tokov narazila na niečo čo by som skutočne nečakala. Nádherná Korytnačka písmenková s priemerom panciera dobrých 20cm. Tu vzišla otázka, patrí do voľnej prírody? Alebo ju niekto nezodpovedný proste vyhodil?
Chytiť ju nebol problém, keďže sa vyhrievala na slnku.
Po pár telefonátoch mi bolo poradené že korytnačky písmenkové vo voľnej prírode na Slovensku žijú bežne a dokonca spôsobujú ekologickú katastrofu, keďže vytláčajú pôvodne korytnačky močiarne. Bola som však ubezpečená že tejto prítomnej sa nič nestane, v teplých prameňoch prežije bez problémov a i potravy má dosť.
Tak či tak ma zarazila bezcitnosť jej bývalého chovateľa, vziať si domov zvieratko je závazok na celý jeho život. S človekom však do styku musela prísť dávnejšie, pretože bola plachá, snažila sa mi uhryznúť a vydávala vrčiace zvuky a vkuse „cikala“ čo som neskôr vyčítala bol obranný mechanizmus.
Chcela som ju vrátiť na miesto, odkiaľ som ju vzala a v snahe dostať ju ďalej od chodníka, aby ju náhodní návštevníci neuvideli a trebars jej neublížili, som zapadla po kolená do mokrade.
Poviem Vám, smrť v očiach. V hlave filmy kde sa ľudia utopili v tekutých pieskoch a zhodou okolností som nedávno videla film Žena v čiernom, kde POZOR SPOILER sa syn hrdinky utopil v podobnom bahne. V jednej ruke foťák, v druhej korytnačka, zachránila som všetko a nakoniec i sama seba.
Po krátkej záchrannej akcií som pokračovala ďalej chodníkom. V topánkach trošku čvachtalo ale, nič čo by sa nedalo prežiť. Nedalo mi a po pár krokoch som sa vrátila ku „korytnačiemu miestu“. Presunula sa ešte ďalej čo ma potešilo a s hrdo vztýčenou hlavou sa vyhrievala v slnečných lúčoch, ktoré prenikali pomedzi stromy.
Cestou ku rybníčku som nestrela nikoho ani nič zaujímavé. Počula som síce bažanty, ale tie je šanca vidieť skutočne len málokedy.
Rybník po zime bohato posiaty „žaburinou“ ukrýval nespočetné množstvo žiab, ktoré som žiaľ počula len žblnkať. Zelené vrstva na hladine ukrývala všetok život. Na okamih som zazrela v rákosí chvostík Sliepočky vodnej ale skôr než som stihla namieriť objektív bola preč.
Čakala som skrytá v kroví ale neukázalo sa nič. Vo vodnej hladine som objavila niečo zaujímavé, upútalo ma to cukríkovo-ružovou farbou, ktorá kontrastovala so žlto-zelenou hladinou vody. "Jama" v riasach akoby opradená pavučinou. Pôsobilo to skutočne étericky, rada by som vedela čo to bolo. Ak by ste mali čo i nej šajnu, prosím aby ste mi napísali.
Od rybníčka krátkym chodníčkom cez lesík, okolo starej, rozpadnutej „búdky“ pôvodne slúžiacej pri horúcom prameni. Netuším na čo tam bola J. Brehy lemované chránenou a v Európe ojedinelou Maricou pílkatou sú skvelým útočiskom aj pre Kačice divé, ktoré som takisto len počula.
Náučný chodník skončil, vyviedol nás naspať ku prvej informačnej tabuľke. Rosničku zelenú som znovu nenašla, podobne ako užovku obojkovú ale stretnutie s Korytnačkou písmenkovou, ktorú som vo voľnej prírode v živote nevidela bolo príjemným prekvapením.
V CHA Bahná som nebola prvý ani posledný krát. Je to miesto ktoré Vám učaruje a núti Vás sa vracať znovu a znovu.
Komentáre
Korytnačkáá!
Je tam nádherne
fantastic